V stredoveku žili Židia vo vnútri mestských hradieb, na dnešnej Nedbalovej, Františkánskej, Zámočníckej a Baštovej ulici. Po bitke pri Moháči (1526) boli z mesta vyhnaní, ale gróf Pálffy im na začiatku 17. storočia dovolil usadiť sa v Podhradí. Odvtedy tvorila Židovská ulica centrum židovského geta oddeleného od zvyšku mesta železnou bránou, ktorú strážnici o deviatej večer uzatvárali. Na konci 19. storočia získali židia v Rakúsko-Uhorsku formálnu rovnoprávnosť. Dovolila im zastávať profesie, ktoré dovtedy nesmeli vykonávať, a umožnila im sťahovať sa do iných častí mesta. Mnohí začali úspešne podnikať a stávali sa súčasťou meštianstva, ako to uvidíme v príbehu rodiny Steinerovcov na 4.zastávke našej prechádzky. V tomto období mnoho židovských rodín ustupuje od prísnej ortodoxie a životným štýlom sa začleňuje do majority. V medzivojnovom období už židovská menšina tvorila akceptovanú súčasť bratislavskej spoločnosti. Latentný antisemitizmus však pretrvával a pod vplyvom neistej medzinárodnej situácie sa stupňoval. Po vymenovaní Adolfa Hitlera za kancelára v januári 1933 začala svoje požiadavky v rámci Československej republiky stupňovať nemecká menšina. Umelým eskalovaním napätia dosiahol Hitler v roku 1938 podpis Mníchovskej dohody, podľa ktorej sa musela Československá republika vzdať územia Sudet v prospech Nemeckej ríše. HSĽS využila túto situáciu a presadila ustanovenie autónomie Slovenska, v ktorej si budovala pozíciu totalitnej strany. Už v tomto období sa začali pripravovať rôzne protižidovské nariadenia, ktoré však vstúpili do platnosti až po vzniku slovenského štátu.