Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 ako dôsledok cielenej snahy Adolfa Hitlera o rozbitie Česko-Slovenskej republiky. Formálne jeho vznik odhlasovali poslanci autonómneho slovenského Snemu a oficiálne prijal názov Slovenská republika. Postavenie židovského obyvateľstva bola jedna z prvých otázok, ktorými sa zákonodarstvo nového štátu zaoberalo. Už v apríli 1939 bola uzákonená definícia pojmu “Žid” na náboženskom príncípe. Na jej základe boli Židia vylúčení zo štátnych služieb. Nasledovali ďalšie obmedzenia, ktoré Židom zakazovali pracovať vo verejných službách či slobodných povolaniach, obmedzovali vlastníctvo majetku a občianske práva, ako napr. právo sťahovať sa či združovať. Okliešťovanie práv židovského obyvateľstva vyvrcholilo 9. septembra 1941, keď vláda vydala nariadenie o právnom postavení Židov - tzv. Židovský kódex. Židovský kódex v prvom rade potvrdil protižidovské nariadenia, ktoré boli postupne prijímané už od roku 1939. Riešenie tzv. židovskej otázky však po vzore Norimberských zákonov postavil na rasovom základe. Za “Žida” bol považovaný každý, kto pochádzal aspoň z troch starých rodičov židovského pôvodu, za “židovského miešanca” potom osoby pochádzajúce z dvoch, resp. jedného starého židovského rodiča. Zároveň Židov zo spoločnosti vyčleňoval aj povinnosťou nosiť na viditeľnom mieste na odeve šesťcípu Dávidovu hviezdu. Mnohí Židia sa pokúšali ochrániť pred prezekúciou konvertovaním na kresťanskú vieru. To si však vyžadovalo ochotu katolíckych a evanjelických kňazov obchádzať pravidlá a antedatovať krstné listy. Čiastočnú ochranu poskytovali aj rôzne výnimky udelované tzv. “hospodársky dôležitým Židom”.