Československá republika vznikla dňa 28. októbra 1918 ako jeden z nástupníckych štátov mnohonárodnostnej monarchie Rakúsko-Uhorska V dôsledku toho žila v jej hraniciach početná nemecká (23%) a maďarská menšina (6%). Židia tvorili v novom štáte 2% z celkového počtu obyvateľov. Bratislava bola centrom slovenského židovstva, ktoré sa napriek počiatočnej nedôvere rýchlo prispôsobilo novým pomerom a naplno využilo možnosti, ktoré im demokratické zriadenie republiky ponúkalo. V oblasti vzdelanosti a obchodu zažívala židovská komunita svoj “zlatý vek”, naplno sa rozvíjala aj spolková činnosť. Pôsobili tu rôzne duchovné (pohrebné bratstvo Chevra Kadiša), ale aj športové spolky (športový klub Bar Kochba a Makkabea). Medzi tradične ortodoxné slovenské židovstvo začínali pomaly prenikať i myšlienky sionizmu (hnutie usilujúce o návrat Židov do krajiny ich predkov). Pamätníci na toto obdobie nostalgicky spomínajú ako na harmonické obdobie spolužitia rôznych národností a náboženstiev. Z pohľadu majoritného obyvateľstva však boli slovenskí Židia zaťažení silným bremenom maďarizácie, mnohí obyvatelia mesta Židov ironicky označovali za maďarónov, za nositeľov maďarskej kultúry, ale tiež za kolaborantov s Maďarmi. Práve tento aspekt kritizovali predstavitelia Slovenskej ľudovej strany (od roku 1938 Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS). HSĽS predstavovala najsilnejšiu slovenskú medzivojnovú stranu a samu seba vnímala ako jedinú zástupkyňu slovenského národa. Svoje politické úsilie zamerala na presadenie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky. V 30. rokoch sa pod vyplvom medzinárodného vývoja postupne radikalizovala a preberala prvky fašistickej ideológie a antisemitskej rétoriky.