Arizácie predstavovali jeden z hlavných nástrojov ľudáckeho režimu pri „vyraďovaní Židov z hospodárskeho a sociálneho života“ štátu. Pripravovať sa začali hneď po vzniku slovenského štátu a z hľadiska dobovej propagandy sa prezentovali ako prevod majetku do „kresťanských rúk“, z ktorého mal slovenský národ prosperovať. Vo svojom výsledku však predstavovali ekonomické fiasko. Z celkového počtu 12 300 podnikov vo vlastníctve Židov bolo totiž viac ako 10 000 podnikov likvidovaných. Arizované podniky navyše často nedosahovali taký zisk ako v minulosti, pretože arizátormi sa stávali ľudia bez potrebných znalostí a skúseností. Novým vlastníkom stačili politické konexie na ľudí z vládnucej HSĽS. Pôvodní majitelia podnikov a ich rodiny zostávali po arizácii bez finančného zabezpečenia a stávali sa pre štát sociálnou príťažou. Na základe výnimky mohol arizátor ďalej zamestnávať pôvodných židovských majiteľov, ak boli pre vedenie podniku nepostrádateľní. Arizátor však mohol kedykoľvek bez udania dôvodu úradom oznámiť, že už ďalej služby dotyčného židovského zamestnanca nepotrebuje, ako tomu bolo i v prípade rodiny Steinerovcov. Časté udeľovanie výnimiek tzv. „hospodársky dôležitým Židom“ bolo navyše tŕňom v oku radikálnym predstaviteľom HSĽS.