V marci 1942 pristúpila Slovenská republika k tzv. konečnému riešeniu židovskej otázky na Slovensku, k deportáciám Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Prvá vlna deportácií zasiahla takmer 60.000 Židov a organizovali ju slovenské orgány – polícia a jednotky Hlinkovej Gardy. Za každého vyvezeného Žida zaplatilia Slovenská republika Nemeckej ríši tzv. osídľovací poplatok vo výške 500,-RM. Spočiatku boli deportovaní mladí práceschopní ľudia, neskôr sa organizovali tzv. rodinné transporty so starými ľudmi a deťmi. Dobová propaganda šírila informácie o tom, že Židia odchádzajú pracovať. Ilúziu ešte podporovalo nariadenie, podľa ktorého si so sebou Židia smeli zobrať batožinu o váhe max 50kg. Pred deportáciou boli Židia v Bratislave sústreďovaní v priestoroch bývalého ústavu pre telesne postihnuté deti na Patrónke. Tiesnili sa tu v nevyhovujúcich hygienických podmienkach pod dozorom príslušníkov Hlinkovej gardy (HG) a inštruktorov SS. Z Patrónky odchádzali na železničnú stanicu Bratislava – Lamač, kde boli pristavené dobytčie vagóny. Po prvej vlne deportácií ostalo v Bratislave odhadom 3.500 - 4.000 Židov. Väčšina z nich vlastnila buď ministerské alebo prezidentské výnimky, ktoré chránili vlastníka a jeho najbližšiu rodinu pred deportáciou. Situácia sa však zmenila po vypuknutí Slovenského národného povstania a jeho potlačení. Po príchode nemeckých vojsk na Slovensko obnovili okupačné orgány deportácie. Tie už na udelené výnimky neprihliadali. V septembri vykonali nemecké policajné oddiely v spolupráci s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy v Bratislave veľkú raziu, pri ktorej zadržali približne 2.000 Židov. Po nej nasledovali menšie aj individuálne akcie s cieľom vypátrať ukrývajúcich sa Židov.